Vážené dámy, vážení páni, milá mládež a malé ratolesti našej budúcnosti
Som šťastný, že práve v túto nedeľu Vás môžem pozdraviť z príležitosti privítania Nového roka a môžem sa sVami podeliť o moju nádej, položenú do priebehu nového roka.
Na začiatku môjho prejavu mi dovoľte, aby som Vám prečítal malú rozprávku, napísanú pred troma storočiami, no jej obsah ešte aj dnes má svoje posolstvo.
Mravec a svrček
Na lúke za lesom sa pomaličky končilo horúce leto. Všade plno radosti a dostatok jedla pod zub aj do komôrky. Svrček sedel na konáriku a veselo si spieval. Pozoroval malých mravcov, ako neúnavne behajú a znášajú si potravu do svojich obydlí.
„Počúvaj, mravček," prihovoril sa jednému. „To si taký pažravý? Je mi ťa ľúto, ani sa nezabavíš, ani si nezaspievaš, len sa staráš, čo na obed!"
Kamarát mravček položil oriešok a vraví mu: „Zima býva krutá, tak si robím zásoby, aby som nehladoval. Ty si kedy začneš robiť zásoby na zimu?"
Svrček sa rozosmial a mávol rukou, že zima je ešte ďaleko, a spieval si ďalej. A spieval aj ďalší deň a nasledujúci znova. Stále bol veselý, smial sa mravcom, že toľko pracujú.
Dni sa krátili a zima na seba nenechala dlho čakať. Ubúdalo slnka, svetla a tepla, aj potravy bolo čím ďalej, tým menej. Svrček sa jedného rána zobudil a nemal čo dať do úst.
Vonku svišťal vietor a napadol sneh. Nech milý svrček hľadal, koľko chcel, nenašiel nič. Preto sa vybral k mravčekovmu domčeku, aby ho poprosil o pomoc. Mravec však odpovedal: „Smial si sa mi v lete, spieval si, zabával sa. Bol si lenivý robiť si zásoby a ja pre dvoch nemám!" Dvere si zatvorili svrčkovi priamo pred nosom.
No, ale o chvíľu sa otvorili, lebo mravec bol nielen usilovný, ale aj dobrosrdečný. Zavolal ho do svojho obydlia, rozdelil svoje pozbierané obilie a povedal mu: „Kamarát, môj, ty si nám robil dobrú náladu, veď si hral na husliach neúnavne. Zato sme vedeli pozbierať toľko zásob. Keď bude jar, pustíme sa znova do práce a medzi stromami zase sa ozvú krásne tóny tvojich huslí - rozlúčil sa ten múdry mravec.
Vážení spoluobčania!
Táto krátka rozprávka nás upozorňuje na našu úlohu, práve aj dnes, keď sa píše 1. január 2012. Tá poučná rozprávka nech nám slúži na sebakritiku. Každý má svoj názor. Sme šikovní nato, aby sme odsúdili druhého. Nerobme to, veď sme ľudia. Potrebujeme lásku a pomoc druhého. V našej obci každý má svoje požiadavky na živobytie. Každý má strechu nad hlavou, a na stole leží každodenný chlieb. Ale nezabudneme pomáhať druhému, keď nás poprosí o pomoc. Naše dobré skutky zmenia druhého a posilnia vzájomnú dôveru.
Je mi ľúto, že dobrosrdečnosť chodí ruka v ruke s našou dôverčivosťou. Dávajme si pozor na svoj majetok, a v každom prípade pomôžme druhému. Každý centík nosí bunky potu tvrdej ľudskej práce.
Vtedy čo máme robiť?
Zoberme si do rúk knihu Svätého písma a vypočujme si Božie slovo.
„Lebo keď niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a nespočíta náklad, bude aj na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položil základ a pritom nemá na dokončenie stavby, nezačali všetci, ktorí to vidia, posmievať a hovoriť: Tento človek začal stavať a nebol schopný ho dokončiť."
To je upozornenie pre každého človeka zvlášť. Život kresťanského človeka sa ukazuje v dobrých skutkoch plynule a to je jeho svedectvo pred Bohom a pred druhými.
Vážení spoluobčania! Dovoľte, aby som sa z príležitosti Nového roka poďakoval zastupiteľstvu za spoluprácu, a dovoľte aby som v ich a vo svojom mene zaželal všetkým obyvateľom našej obce, a bývalým obyvateľom rodnej dediny šťastlivý, úspešný nový rok 2012.
Nech našu cestu sprevádza požehnanie Boha!
V Diakovciach, 1. január 2012. László Hajdu
Starosta obce